Vyznačenie doložky právoplatnosti a vykonateľnosti je realitou takmer každého súdneho rozhodnutia. Notoricky známy postup vyznačovania doložiek právoplatnosti však nemusí byť činnosťou tak jednoduchou, ako sa na prvý pohľad zdá.
Nadobudnutie právoplatnosti rozhodnutia de iure
Inštitút nadobudnutia právoplatnosti súdneho rozhodnutia upravuje zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“) v znení neskorších predpisov. § 159 OSP ustanovuje, že súdne rozhodnutie, resp. rozsudok je právoplatný, ak bol doručený a nie je možné ho napadnúť odvolaním. Z toho vyplýva, že ak sú kumulatívne splnené podmienky doručenia a nemožnosti rozsudok napadnúť odvolaním, súdne rozhodnutie je de iure právoplatné.
Nadobudnutie právoplatnosti rozhodnutia de facto
Na to, aby bol právoplatný rozsudok reálne použiteľný, musí však spĺňať aj iné kritériá. Jedným z týchto kritérií je vyznačená doložka právoplatnosti, resp. doložka právoplatnosti a vykonateľnosti. Doložku právoplatnosti vyznačuje podľa § 62 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy (ďalej aj „spravovací poriadok“) v znení neskorších predpisov súdny tajomník.
Podľa spravovacieho poriadku „Len čo súdny tajomník zistí, že rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, vyznačí na prvopise rozhodnutia zviazanom v súdnom spise deň, keď rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a pripojí svoj podpis a dátum vyznačenia.“ Následne môže každý, komu bolo rozhodnutie doručené, požiadať súd o vyznačenie doložky.
Všeobecne záväzný právny predpis však neupravuje spôsoby, akými sa súdny tajomník môže dozvedieť, že rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Všeobecne uznávaným spôsobom je podľa §45 a nasl. OSP vrátenie tzv. doručenky s vyznačeným dátumom doručenia rozhodnutia a inými zákonnými náležitosťami, prípadne náhradné doručenie.
Môže však nastať situácia, kedy doručenie rozhodnutia spĺňa všetky zákonom stanovené požiadavky, napriek tomu sa doručenka súdu, ktorý rozhodnutie doručoval, nevráti (strata, znehodnotenie v rámci poštovej prepravy alebo činnosti súdu). Za predpokladu, že toto rozhodnutie nie je možné napadnúť odvolaním, je rozhodnutie de iure právoplatné, pri rozsudkoch na plnenie aj vykonateľné po uplynutí paričnej lehoty. V prípade potreby urýchleného plnenia povinnosti uloženej rozsudkom však nie je možné povinného exekvovať, pretože súdny tajomník nemá vedomosť o doručení rozsudku, nemôže teda vyznačiť doložku právoplatnosti a vykonateľnosti. Na ilustráciu je možné uviesť príklad z praxe.
Žalobcovi aj žalovanému bolo správne doručené uznesenie súdu. Približne mesiac po tomto doručení sa žalobca informuje ohľadne právoplatnosti uznesenia a zisťuje, že uznesenie ešte nie je právoplatné, nakoľko súd nedisponuje vrátenou doručenkou z uznesenia adresovanému žalobcovi. Žalobca tvrdí, že uznesenie mu bolo doručené, pracovníkovi súdu dá tiež na vedomie informáciu o dátume doručenia spomínaného uznesenia. Pracovník súdu však aj napriek naliehaniu žalobcu nereklamuje službu poštovej prepravy. Žalobca však potrebuje uznesenie s vyznačenou doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti. Medzičasom žalobca zistí, že podľa dátumu doručenia jemu a protistrane je už uznesenie de iure právoplatné. Súdny tajomník však bez všetkých doručeniek nemôže vyznačiť doložku právoplatnosti na prvopise uznesenia. Ak sa teda doručenka stratila alebo znehodnotila a súčasne nebude uskutočnená reklamácia služby poštovej prepravy, uznesenie nikdy de facto nenadobudne právoplatnosť. Právny poriadok ani judikatúra sa takouto situáciu nezaoberá, riešenie je teda ponechané na právno-aplikačnú prax.
Ustanovenie § 62 spravovacieho poriadku by sa dalo vyložiť tak, že ak sa súdny tajomník akýmkoľvek spôsobom dozvie o skutočnosti, že rozhodnutie je právoplatné, vyznačí doložku právoplatnosti. Ad absurdum by toto vysvetlenie napríklad zahŕňalo telefonický oznam adresáta o doručení rozsudku. Samozrejme, ako ani prílišná formalizácia postupu vyznačovania doložiek právoplatnosti, tak ani svojvôľa súdneho tajomníka pri posudzovaní relevancie informácií o doručení rozhodnutia neprispieva k právnej istote.
Kompromisným riešením by však mohlo byť čestné vyhlásenie adresáta o fakte doručenia, dátume doručenia rozhodnutia a povinných náležitostí podľa §144 ods. 2 spravovacieho poriadku[1]. Na základe tohto vyhlásenia by mohol súdny tajomník vyznačiť doložku právoplatnosti podľa § 62 spravovacieho poriadku.
Je možné namietať, že takýto postup je zneužiteľný, na druhej strane má súdny tajomník možnosť zistiť, kedy bol rozsudok odoslaný a na základe toho uvážiť, či sú informácie uvedené v čestnom vyhlásení pravdivé[2].
Je tiež možné namietať, že podľa § 62 spravovacieho poriadku nemá súdny tajomník právomoc rozhodovať, na základe § 5 ods. 2 písm. a) spravovacieho poriadku si však môže vyžiadať pokyn sudcu alebo predsedu senátu.
Záver
Na základe uvedených skutočností je teda možné zamyslieť sa nad zámerom zákonodarcu pri výklade právnych predpisov uvedených v článku v súvislosti s princípom náhradného doručovania v civilnom procese, zásadou „vigilantibus iura scripra sunt“ a teda nájsť najschodnejšie riešenie načrtnutého problému. Pre menšie množstvo výskytu podobných prípadov však autor neodporúča legislatívnu úpravu, a to práve kvôli zamedzeniu prílišnej kazuistiky právneho predpisu.